Meet Jakub Šimko

Séria Gamechangers predstavuje príbehy ľudí, ktorí stáli pri zrode Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií. Svojou víziou a odhodlaním pretvorili odvážny nápad na realitu a vytvorili nové miesto pre excelentnú vedu na Slovensku. V rozhovoroch sa dozviete, aké výzvy museli prekonať, aké hodnoty ich spájajú a čo ich motivuje neustále posúvať hranice výskumu a inovácií.

Jakub Šimko, ktorého spoznáte v dnešnej časti, sa podieľal na založení Kempelenovho inštitútu. Vyštudoval a pôsobil na Slovenskej technickej univerzite, má za sebou viacero európskych projektov a baví ho hľadať spôsoby, ako technológie spraviť férovejšie a užitočnejšie pre ľudí. Jakub je už 5 rokov jedným z vedúcich výskumníkov KInITu, kde sa venuje témam auditu algoritmov, strojovému učeniu a boju proti dezinformáciám.

Najväčšou výzvou bolo, kde a akým spôsobom budeme zháňať peniaze. Mali sme nejakú runway od našich partnerov, ktorá bola štedrá a, dá sa povedať, bezprecedentná. Ale my sme vedeli, že peniaze na výskum budeme musieť zbierať inými spôsobmi. Vedeli sme aj približne akými. Chceli sme ísť do grantov a priemyselných spoluprác. Ale na začiatku sme ešte nevedeli ako veľmi sa nám to bude dariť.

Čiže pre mňa osobne bola toto veľmi dôležitá otázka – ako to ufinancovať dlhodobo, čo robiť, do ktorých projektov sa púšťať a do ktorých nie… Určite to bola veľká výzva. Ale ešte dodám, že som v tomto necítil nejaký tlak. Ten úvodný balík, ktorý sme dostali, aby sme sa mohli rozbehnúť, bol dostatočný na to, aby sme si mohli rôzne veci vyskúšať.

Nie, stres to nebol. Respektíve, bola to výzva, do ktorej sme sa opreli. Pre mňa to bolo niečo nové, lebo som predtým nebol zvyknutý písať granty v takomto rozsahu a hĺbke. V KInITe som sa ale potom ocitol najmä na tej grantovej strane a paradoxne sme nikdy predtým nemali toľko priestoru ako tu. Tým, že sme na začiatku žiadne granty nemali, tak sme mali priestor ich písať, pretože sme nemali na krku priveľa projektov, ktoré bolo treba aktuálne riešiť.

A v tej úvodnej etape sme sa o tom procese aj dosť naučili. Boli to možno prvé dva roky fungovania, kedy sme napísali a postupne aj získali naozaj zásadný balík veľkých, európskych projektov.

Bol to pocit, že skúšame niečo nové.

A ako vyzerali tie prvé mesiace? Skúsim na to ísť takto – už vtedy nás bolo asi 25 a bolo potrebné to nejako zorganizovať. V pamäti si držím výberové konanie na prvého COO. Potom sme založili výskumné tímy a začali zavádzať prvé procesy – ako sa tie tímy budú stretávať, kde budú mať nejaký spoločný virtuálny priestor, kde si budú čo evidovať a podobne.

To všetko sa ešte navyše dialo v covidových časoch. To znamená, že my sme sa veľmi málo stretávali fyzicky a veľmi veľa online, čo bolo v nejakom zmysle aj dobre, keďže celý svet vtedy prešiel do online priestoru a bol to akoby a priori mód spolupráce. Vďaka tomu možno aj to písanie projektov bežalo plynulejšie, keďže ľudia si zvykli, že sedia doma a stihnú absolvovať viac stretnutí. A nielen my, ale aj zahraniční partneri… Vedeli sme teda postupovať celkom rapídne.

Výzva bola otvorená počas tej jesene, kedy KInIT vznikol. Takže keď sme nastúpili, prakticky hneď na druhý deň sme mohli začať robiť na tomto projekte. Iné výzvy vtedy ani neboli a bol to jediný väčší európsky projekt, do ktorého sme vtedy mohli ísť. No tak sme sa doň pustili až s bezprecedentným množstvom úsilia. Robili sme na tom  Majka Bieliková, Mišo Kompan, Robo Móro, Ivan Srba a ja. Týchto päť ľudí chystalo jeden projekt – naše budúce CEDMO. A nič iné sme na práci nemali, čiže to bol mesiac pomerne intenzívnej roboty na tomto projekte. To ale aj zodpovedalo, lebo sme neboli veľmi zvyknutí na ten typ výziev. Boli sme napríklad strašne poctiví v čítaní všetkých pokynov, aby sme ich dobre naplnili.

Ďalšou novou skúsenosťou bolo konzorcium, keďže projekt sme nepodávali sami. Do toho konzorcia sme sa dostali a hoci sme neboli koordinátormi projektu, tak si trúfam povedať, že sme pomerne výrazne prispeli k tomu, že ten projekt bol úspešne vytvorený, podaný a že sme ho nakoniec aj získali. To bol veľký úspech a taký boost, skrátka, bolo to naozaj veľmi silné.

Po CEDMO neboli otvorené žiadne ďalšie výzvy. Čiže sme sa viac sústredili na výskum samotný, ktorý bol dovtedy naozaj iba pozvoľný a skôr sme doťahovali veci, ktoré sme nemali ukončené. Ale teraz sme mali čas a tak sme sa pustili do témy auditovania odporúčacích systémov sociálnych sietí. Prvá štúdia nám trvala dlhšie, než sme si mysleli, ale napokon vznikol článok, ktorý sme poslali na konferenciu RecSys 2021. A to bolo prvýkrát, aspoň pre mňa, kedy nám na takúto áčkovú konferenciu zobrali full paper. Prvý pokus, prvý zásah, a ešte sme získali aj best paper award… To som si povedal: „Wow, super, takto to vyzerá, keď sa do niečoho seriózne oprieš.“

A týmto by som možno uzavrel túto odpoveď: môj najdôležitejší poznatok bol z toho prvého polroka ten, že keď sa v KInITe na niečo naozaj zameriaš, ten výsledok vie byť oveľa razantnejší ako v iných podmienkach.

Ona má častokrát spoločenský presah. Zaoberáme sa spracovaním obsahu z webu a sociálnych médií a strojovému porozumeniu tohto obsahu. To sa, samozrejme, dá na všeličo používať. A keď sa začala niekedy okolo roku 2014 téma nepravdivých informácií objavovať, zdalo sa nám, že to bude dôležité.

Pre mňa osobne je to o tom, že sa tejto téme vlastne venujem už tých 10 rokov a po takom čase človek jednoducho začne byť tak trochu expertom. Ale to sa týka aj ostatných kolegov. Je to téma, kde je čo robiť, takže sa v nej ďalej pohybujeme.

Áno… V roku 2014 to ešte málokto vnímal ako dôležitú vec – šírenie dezinformácií a propagandy, alebo aj fragmentáciu spoločnosti do bublín a s tým spojenú online radikalizáciu. A súvisí to práve s algoritmami na sociálnych sieťach, čiže aj využívanie sietí na politickú činnosť a ďalšiu fragmentáciu, ďalšiu radikalizáciu… Potom prišiel rok 2016 a dostalo sa to ďalej, ale stále tomu nebola venovaná pozornosť verejných inštitúcií. A v nejakom zmysle dodnes nie je, aj keď napríklad Európska komisia začala vnímať, že je to vlastne ohrozenie demokratického systému, ktorý tu máme.

Čiže napriek tomu, že sa tou situáciou začalo zaoberať čoraz viac a viac ľudí, ona sa medzi časom ešte zhoršila. Malígni aktéri začali oveľa viac tlačiť hate, naučili sa lepšie využívať mediálny priestor na ovplyvňovanie ľudí, ktorí sú na sociálnych sieťach, a postupne ich prítomnosť online začala gradovať.

Táto gradácia je strašne pomalá, ale je tu. Čiže aj ak niekomu, kto sa pred desiatimi rokmi rozprával so všetkými a nebol názorovo vyhranený, desať rokov niekto iný kvapká tieto naratívy, postupne ho to zradikalizuje. Ten človek je minimálne krypto-zradikalizovaný. To znamená, že nikdy by neurobil nejakú fyzickú akciu, ale začne sa vyjadrovať extrémne. A samozrejme, vôbec si nebude myslieť, že je akokoľvek extrémny.

Ale ešte poviem to, že pre nás je to stále len doména, v ktorej aplikujeme metódy automatického spracovania textu, strojového učenia a umelej inteligencie. Čiže my sme v tom vždy boli len jednou nohou. A ani nás nezaujímajú konkrétne naratívy a akcie – s tým pracujú iní ľudia: fact-checkeri, strategickí komunikátori a tak ďalej. Nás „profesionálne“ zaujíma len to, či vieme porozumieť automatickému textu alebo obsahu na webe tak, aby sme vedeli týchto ľudí podporiť a uľahčiť im prácu. Čiže to bol vždy ten náš hlavný cieľ.

Výskum a zvedavosť sú veľmi dôležité, tie proste musia byť. A takisto by si mal každý uvedomovať spoločenskú zodpovednosť, pretože sa snažíme budovať niečo, čo nás presahuje. Niečo, čo má mať aj nejakú trvácnosť a pozdvihovať našu krajinu.

Nesmieme poľaviť v ostražitosti ohľadom udržateľnosti. Ja to vidím optimisticky v tom zmysle, že sa nám za tých päť rokov podarilo tú našu runway ešte predĺžiť. A to už je určité meradlo.

Čiže, ako ďalší z veľkých momentov „dali sme to“, bolo, že sme získali lorAI projekt. To je úplná šupa. Vďaka nemu teraz máme možnosti skonsolidovať sa a to aj na oveľa dlhšiu dobu. Pritom si lepšie nastaviť procesy a zvládnuť ten rast – to je takisto veľká výzva.

Čo si budeme hovoriť – keď už máme 100 členov, musíme sa v niektorých veciach organizovať inak. Rastieme kontinuálne a niektoré postupy prestávajú byť adekvátne. No a potom je to väčšinou tak, že začneš niečo riešiť až keď ťa to začne bolieť. A potom riešiš veľa vecí naraz. Čiže toto je tá najväčšia výzva, ktorá pred nami stojí – ako zvládnuť organizačné zmeny tak, aby náš inštitút vedel fungovať aj väčší, než pôvodne bol.