V čom je človek stále lepší než AI? Michal Valko o neistote a budúcnosti technológií

Svet umelej inteligencie napreduje neuveriteľnou rýchlosťou a my v KInITe sa vždy tešíme, keď môžeme priniesť kúsok tohto svetového diania aj priamo k nám na Slovensko. 27. apríla sme u nás privítali výnimočného hosťa, ktorého meno rezonuje v top svetových laboratóriách. Naše pozvanie prijal Michal Valko, uznávaný expert, ktorý stál pri zrode parížskeho Google DeepMind, a ako popredný inžinier v spoločnosti Meta pracoval na vývoji modelu Llama 3.

V projekte slovaks.ai prepájame slovenské talenty so svetovou špičkou. Práve preto sme využili túto jedinečnú príležitosť a s Michalom sme uskutočnili rozhovor, v ktorom sme prebrali technické výzvy, budúcnosť firiem a rovnako aj tému, ako udržať talenty doma.

V čom sme ako ľudia stále lepší oproti AI?

Je to neistota. Umelá inteligencia je v súčasnosti vynikajúcim sumarizátorom všetkých svetových vedomostí. V podstate je to taká Wikipédia na steroidoch. Dokáže odpovedať na každú otázku, pretože videla viac informácií než akýkoľvek človek alebo skupina ľudí dohromady, a v tomto smere nás už prekonala. V čom je však ľudstvo veľmi dobré a AI zatiaľ veľmi slabá, je práve schopnosť pracovať s neistotou. My ľudia vieme spracovať informácie z rôznych zdrojov – niečo sa dozvieme od iných, niečo si prečítame v knihe alebo zachytíme v televízii – a napriek všetkým týmto neistotám si vieme vytvoriť úsudok, ktorý nie je úplne zlý a podľa ktorého sa dokážeme správať. AI je v tomto smere zatiaľ veľmi zlá. Ak by nám napríklad odporučila, že máme ísť na bypass, určite by sme sa na to nemohli slepo spoľahnúť. Práve v tom spočíva veľká výzva: ako dosiahnuť, aby AI sama vedela, nakoľko si je svojou odpoveďou istá. Pri najjednoduchších modeloch to nie je problém, ale pri zložitých neurónových sieťach vôbec nevieme, ako s neistotou narábajú. Vyriešenie tohto problému bude nevyhnutným posunom na ďalšiu úroveň vývoja umelej inteligencie.

Ako podľa teba má vyzerať moderná firma budúcnosti?

Pohľad na túto tému sa v posledných rokoch výrazne zmenil. Predtým sa riešilo, ako vytvoriť AI špeciálne pre medicínu, účtovníctvo či štátnu správu, no dnes sa tento prístup stáva minulosťou. Aktuálnou výzvou nie je budovať firmy, ktoré robia „AI pre niečo“, ale mať inštitúcie, ktoré sú vo svojej podstate natívne digitálne. Chceme mať špičkové lekárne, daňových poradcov alebo vládnych stratégov, ktorí používajú AI ako svoj hlavný nástroj a prirodzenú súčasť svojej práce, namiesto toho, aby len využívali externé AI riešenia.

Kde vidíš najväčšie prekážky pre vedcov pretaviť teoretický výskum do praktického využitia?

Hlavný problém vidím v tom, že výskumníci v oblasti AI často nemajú reálnu skúsenosť s praxou. Často prichádzajú s novými algoritmami a až následne hľadajú, kde by ich mohli uplatniť. Správna cesta však vedie od pochopenia konkrétneho problému zákazníka. Potrebujeme ľudí, ktorí sú pre vyriešenie špecifického problému až chorobne zanietení, a neriešia úlohy len preto, že im ich niekto pridelil v rámci projektu. Iba takéto zanietenie prinesie vedcom násobne viac reálnych výstupov než doteraz.

Čo by mali štáty urobiť pre to, aby efektívne rozvíjali a udržali talenty v ére umelej inteligencie?

Krajiny sa musia sústrediť predovšetkým na vytváranie kvalitného podhubia. Talent sa nedá rozvíjať príkazom alebo jednoduchým nákupom technológií a vypísaním výziev. Štát musí garantovať prostredie, kde ľudia môžu slobodne rozvíjať svoje nápady a kde investori majú istotu, že sa im ich investície pri úspechu vrátia. Vlády by mali prioritne odstraňovať byrokratické prekážky a nezavádzať zbytočné dane či zložité procesy. Talentovaní ľudia tu totiž už sú, no ak im nedáme príležitosť a podmienky na uplatnenie, nájdu si ich niekde inde.

Mali by sa šikovní profesionáli vracať zo zahraničia domov, alebo je možné úroveň krajiny efektívne ovplyvňovať aj na diaľku?

Podľa mňa nie je kľúčové to, kde sa človek fyzicky nachádza, ale to, kde dokáže najviac pomôcť. Ja osobne Slovensku pravdepodobne pomáham viac tým, že som z 90 % v zahraničí. Keby som bol doma na 100 %, možno by som dokázal tisíckrát menej. Otázka teda neznie, či sa majú ľudia vracať, ale ako najlepšie môžu prispieť. Motiváciu k pomoci krajine nemôžeme ľuďom vnútiť. Našou úlohou je vychovať ich tak kvalitne, aby nám boli vďační a neskôr mali sami prirodzenú túžbu krajine niečo vrátiť.

Stretnutia s ľuďmi, ako je Michal Valko, nám opakovane pripomínajú, aký obrovský potenciál máme roztrúsený po celom svete. Sme veľmi vďační, že aj vďaka projektu slovaks.ai môžeme budovať a posilňovať vzťahy s našimi profesionálmi a expertmi v zahraničí.