Meet Mária Bieliková

Séria Gamechangers predstavuje príbehy ľudí, ktorí stáli pri zrode Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií. Svojou víziou a odhodlaním pretvorili odvážny nápad na realitu – vytvorili nové miesto pre excelentnú vedu prepojenú s inováciami a rozvoj talentu na Slovensku. V rozhovoroch sa dozviete, aké výzvy museli prekonať, aké hodnoty ich spájajú a čo ich motivuje neustále posúvať hranice výskumu a inovácií.

Úvodný diel patrí Márii Bielikovej – zakladateľke a riaditeľke Kempelenovho inštitútu. Mária je renomovaná slovenská informatička, ktorá sa dlhodobo venuje výskumu v oblasti umelej inteligencie, rozvoju talentu, prepojeniu vedy s praxou a podpore inovácií. Spolu s kolegami v roku 2020 založila Kempelenov inštitút inteligentných technológií, ktorý 9. septembra tohto roku oslávi už svoje piate narodeniny.

Takýto moment sa nedá presne identifikovať. Na vznik KInITu sa totiž dá pozrieť z dvoch strán. Jednou bolo, že tak 20 rokov dozadu som si uvedomila, že ak tu chceme dobre žiť, tak potrebujeme mať v našom okolí čo najviac čestných, angažovaných a podnikavých expertov. A postupne som zistila, že táto misia mi veľmi sedí.

Keď som ešte pôsobila na univerzite, rozvoj talentu a prepojenie medzi akadémiou a podnikateľským sektorom boli mojou vášňou. Bola som pri založení Fakulty informatiky a informačných technológií STU, budovala som výskumný tím vo vtedy novej oblasti spojenej s personalizáciou webu, stala sa dekankou. Na univerzite sme sa snažili o silnú, špičkovú informatiku. A to sa aj darilo. 

Podstata toho, o čo som sa vtedy snažila, sa vôbec nezmenilo. Ale zmenil sa, samozrejme, svet okolo nás a to malo vplyv na to, ako napĺňam svoju víziu. A to už je tá druhá rovina. Vtedy som netušila, že niekedy vôbec založíme fakultu alebo že vznikne Kempelenov inštitút. Potom prišla príležitosť a už to tak býva, šťastie praje pripraveným. 

Ukázalo sa, že niektoré problémy sa nedajú vyriešiť zvnútra. Vo verejnom akademickom sektore na Slovensku bolo, je a verím, že aj bude, veľa šikovných ľudí. Ale sú tam rôzne obmedzenia, ktoré sú dané aj historicky, a pre ktoré sa niekedy ťažko dosahuje zmena. Druhá vec je, že keď sa pozrieme ako to funguje v zahraničí, v krajinách, ktoré sú naozaj považované za silných inovátorov, tak tam jednoducho okrem univerzít a štátnych a verejných výskumných inštitúcií bežne existujú inštitúty ako KInIT. Ako prepájače dvoch svetov. 

Dlho som diskutovala s mnohými ľuďmi z rôznych sektorov o tom, ako rozvíjať talent a takú excelentnú vedu, ktorá má potenciál prispieť k inováciám. A tá príležitosť, kedy som sa rozhodla naplniť túto víziu, prišla v lete 2020. 

K vzniku KInITu prispelo viacero silných momentov. Prvý bol, keď sa ma jedna úspešná podnikateľka opýtala, prečo to, o čom snívam, nevyskúšam. Ďalší dôležitý moment nastal, keď som začiatkom júla 2020 v noci telefonovala s priateľom a bývalým kolegom Andrejom Dankom, ktorý dlhodobo žije v USA. V jednom bode sme si povedali, že spíšeme ako by sme si taký inštitút predstavovali – a tak vznikol prvý dokument (onepager) o nezávislom výskumnom inštitúte. Andrej je doteraz poradcom KInITu. 

Neskôr prišlo viacero ďalších kľúčových momentov. Zapojenie partnerov z biznisu, keďže bez ich finančnej podpory by projekt nezávislého výskumného inštitútu nemal šancu uzrieť svetlo sveta. Dôležitým impulzom bolo, že sa ukázala možnosť urobiť niečo iným spôsobom a v tom nám viacerí ľudia pomohli. Bez ich podpory, finančnej aj inej, by sa to, čo tu dnes máme, nepodarilo.

Keď sa na to obdobie aj spätne pozerám, dôležité bolo, že na nás vtedy asi bolo vidieť, že tomu veríme. Stále verím, že vytváranie inovujúveho ekosystému prepájaním excelentnej vedy s praxou a rozvojom talentu má veľký zmysel a som veľmi vďačná za to, že to môžeme ďalej skúšať – že naše predchádzajúce aktivity vytvorili dôveru potrebnú na pokračovanie aj inak ako na univerzite. Naše presvedčenie o tom, že tá vízia je dobrá, sa upevňovalo až do momentu, kedy vznikol Kempelenov inštitút inteligentných technológií – KInIT.

Tých výziev bolo celkom veľa. Nebolo to jednoduché, púšťali sme sa do neznáma. Nič také ako KInIT sme tu na Slovensku a ani širšie vo východnej Európe nemali.

Keby som išla chronologicky, tak úplne prvou výzvou bolo to, ako sa k tomu postavia moji najbližší kolegovia. Tá bola nakoniec najjednoduchšia, čomu som sa veľmi tešila. Takúto vec nedokáže spraviť jeden človek. Kempelenov inštitút je dielom mnohých ľudí a dnes sa k nemu stále pridávajú ďalší.

Druhou, ktorá sa môže prirodzene zdať ako najväčšia, bolo získanie financovania. Vo vtedajšej situácii bolo jasné, že nemáme šancu získať podporu z verejných zdrojov. My sme ale chceli pilotovať našu myšlienku. ktorá bola navrhnutá po vzore podobných inštitútov v zahraničí, ako napríklad v Rakúsku a Nemecku, kde sú takéto inštitúty spravidla verejno-súkromnými partnerstvami. 

Na Slovensku sa odjakživa rozlišoval pri výskume a inováciách len verejný akademický sektor a podnikateľský sektor. Lenže my sme chceli prepojiť tieto dva svety, čo sa dá iba ak niekto rozumie obidvom. Potrebovali sme ľudí, ktorí sú ochotní a schopní skúšať obe strany. Vedcov s podnikavým nastavením myslenia v inštitúte a podnikateľov dostatočne zvedavých na to, aby prispeli na tento projekt. 

Bolo jasné, že na začiatku financovanie dokážeme získať iba zo súkromného sektora. Na to treba dôveru, ale aj trochu štastia. Šťastia na ľudí, ktorí majú myseľ nastavenú na dlhodobú perspektívu. Som veľmi rada, že Eset, Tatra banka, Innovatrics, Seesame a Softec boli tými firmami, ktoré umožnili, že sme mohli začať, a že vtedy dali dôveru tomu, čomu sme my verili od začiatku.

Ďalšia výzva bola tak trochu skrytá a nie každý si ju uvedomoval, ale pre mňa bola obrovská. Otázkou bolo, ako bude Kempelenov inštitút prijatý okolím. Keď človek začne niečo úplne nové, veľmi ľahko sa môže stať, že ľudia sa toho prirodzene boja. Nevedeli sme, čo na to povedia podnikatelia a najmä, čo na to povie akademický svet. Tam sa ale stalo niečo úžasné. Hneď na druhý deň po ohlásení vzniku KInITu v auguste 2020, predseda Slovenskej akadémie vied, pán profesor Šajgalík, odpovedal novinárom. V novinách sa objavili veľké titulky „Odvážny krok správnym smerom“. To bolo obrovské povzbudenie.

Mali sme teda nejakých ľudí a nejaké zdroje, možno aj tú prvú akceptáciu, a potom prišlo to hlavné – do čoho sa pustiť, ako začať. To bola naozaj veľká výzva. Každá výskumná inštitúcia v zásade funguje na dotáciách, grantoch a hospodárskej spolupráci. Začali sme grantami. 

Myslím si, že nie. Nemám a verím, že ani nikdy nebudem mať, pochybnosti o zmysle tohto celého. Mám skôr pochybnosti o tom, či sme zvolili dobrú cestu a či po nej dobre ideme. Keď je veľa slepých uličiek, nejaké pochybnosti musia prísť, najmä keď človek niečo pilotuje. Ale ja sa aj zo slepých uličiek teším a hovorím, že tých chýb musíme robiť viac ako bežne, keď skúšame nové veci. Ale musíme sa z nich rýchlo učiť a robiť veci ďalej.

A potom tu sú ani nie pochybnosti, ale skôr otázky. O všetkom možnom, čo si viete predstaviť: ako spravujeme inštitút, akú máme štruktúru, procesy… Áno, v zahraničí máme kopu príkladov, ale zisťujeme, že aj keď sa od nich vieme veľmi veľa naučiť, majú svoje vlastné problémy a veľmi závisia od prostredia a krajiny, v ktorej sú. Dá sa odtiaľ niečo zobrať, ale určite nie všetko. 

Ďalšou otázkou je, či dokážeme prilákať dostatok talentu. Je to veľmi ťažké a prostredie na Slovensku talentu neveľmi praje. Zároveň chceme a všetko musíme robiť tak, aby sme neoslabili existujúce akademické inštitúcie, ktoré potrebujeme práveže posilniť.

Budúcnosť je ďalšou veľkou otázkou. Kam až sa dokážeme dostať? Do akej miery sa nám bude dariť fungovať? Samozrejme, vstupujú do toho aj externé faktory. Mnoho známych zo zahraničia mi napríklad hovorí, že takéto niečo sa nedá budovať bez podpory štátu. No a vidíte, na Slovensku to ide. Ale ide to preto, lebo ľudia zo súkromného sektora si povedali, že tomu pomôžu. Bez toho by to jednoducho nešlo. Dnes už KInIT dokáže takmer dve tretiny financií získať z iných zdrojov. 

To má viacero úrovní. Témy sme si v KInITe zvolili tak, aby sme mohli naplniť našu víziu vytvárať inovujúci ekosystém založený na excelentnej vede. Čiže tá prvá veľmi dôležitá vec je, že musíme byť excelentní vo výskume. Musíme si zvoliť také témy, kde máme šancu byť excelentní celosvetovo. Naše výskumné témy však musia byť zaujímavé nielen vo svete, ale zároveň aj lokálne pre náš inovačný ekosystém. Preto, lebo hlavný impakt chceme a už aj vytvárame tu doma.

Ďalší aspekt pri výbere tém boli naše kompetencie. Dá sa budovať niečo na zelenej lúke v nových témach, ale to by znamenalo hľadať hneď v prvom kroku ľudí zo zahraničia. Mnohé inštitúty v zahraničí takto vznikajú. Ale do takýchto projektov idú desiatky až stovky miliónov eur a v takej situácii sme my neboli. Preto sme museli ísť do tém, na ktoré sme už kompetencie mali. A tak sa nám vykryštalizovali dve silné témy umelej inteligencie.

Prvou bolo strojové spracovanie informácií, prevažne zamerané na text. Spracovanie obrazu, zvuku, textu – to sú všetko samostatné veľké témy, ktorými sa zaoberajú tisícky ľudí po celom svete. Vzhľadom na našu veľkosť a skúsenosti sme si vybrali text. A mali sme znova trochu šťastia. Dva roky po vzniku KInITu to celé vybuchlo a teraz už robí spracovanie textu omnoho viac výskumníkov ako keď sme my začínali. Druhá téma bola prediktívne modelovanie v doméne životného prostredia. Začali sme s energetikou, ale už sme v rámci nej posunuli aj k ďalším environmentálnym témam.

Zároveň ide o asi dve najdôležitejšie AI témy súčasného sveta vôbec – spracovanie a kvalita informácií a naše životné prostredie. Snažíme sa motivovať ľudí, aby naskočili na náš vlak a aspoň chvíľu išli spolu s KInITom. Preto je dôležité, aby naše témy mali aj spoločenský presah, aby prispievali čo najviac priamo k lepšiemu životu. Ja verím, že je úžasné venovať svoj život tomu, aby sme po sebe zanechali niečo lepšie ako sme mali na začiatku. A to sa dá s takýmito témami. 

Treťou našou dôležitou témou je etika a hodnoty v technológiách, špeciálne v umelej inteligencii. Toto považujem za veľmi dôležité. Ešte keď som bola na univerzite, mali sme nekonečné rozhovory o tom, koľko má byť v technike humanitných predmetov. Nie všetci zdieľali názor, že humanitné a spoločenskovedné predmety sú pre technické vzdelávanie dôležité. Dnes už ich dôležitosť týchto tém zdieľa o dosť viac ľudí a je viac a viac zrejmé, že technológie nie sú neutrálne a je dôležité chápať ich v celej šírke, aby mohli slúžiť nám ľuďom. 

Takže od začiatku som vedela, že v KInITe potrebujeme prepojiť technické a humanitné a spoločenské disciplíny. Bolo skvelé, že sa k nám pridal aj Juraja Podroužek už v prípravnej fáze KInITu a dnes už máme na témy spojené s etiku a reguláciami umelej inteligencie skvelý tím, ktorý nedávno získal dva európske projekty so spoločensko-humanitným zameraním ako hlavným. To je podľa mňa úžasná vec.

To čo budujeme sa môže týkať akejkoľvek oblasti výskumu. My sa venujeme témam umelej inteligencie, kde je obrovský potenciál, lebo sa do nej dnes veľa investuje a stále viac a viac ovplyvňuje naše životy. A to nám v našej misii aj veľmi pomáha.

Ja som nemala konkrétne predstavy o tom, aký inštitút chcem budovať. A vlastne ani nebudujem inštitút, ale skôr to prostredie a ten ekosystém, v ktorom sa KInIT nachádza. Prepájanie a spoluprácu považujem za základnú hodnotu. Chcela by som tu vidieť poprepájané bubliny a ľudí, ktorí robia veci s vášňou. A to sa darí.

Beriem to ako nekonečnú hru, a preto sa primárne nesnažím dosahovať nejaké konkrétne ukazovatele, hoci dáta považujem za dôležité a využívam ich všade, kde sa dá. Ide však skôr o to, aby sa darilo motivovať ľudí v KInITe, motivovať partnerov a spolupracovníkov z iných inštitúcií aj zo zahraničia, aby chceli v záujme našej budúcnosti prispievať k tejto vízii. 

My nepilotujeme veci pre inštitút, ale preto, aby sme ich vedeli posunúť ďalej a zlepšiť celý ekosystém. Môj cieľ je zlepšovať svet najviac ako sa dá. Aj sa to asi darí, aj keď to ide pomaly. Takže sa učím byť trpezlivá.

Tým, že hráme nekonečnú hru, tak „dokázali sme to“ podľa mňa ani neexistuje. Samozrejme, bolo veľa momentov, keď sa niečo podarilo.

Napríklad, keď sme vznikli, potrebovali sme za 3 dni zamestnať 24 ľudí. Nikto veľmi neveril, že sa za tri dni podarí nájsť firmu, dohodnúť sa, ohlásiť zamestnancov poisťovni… No a nakoniec sa to podarilo. To bolo také „wow“, lebo všetci boli pripravení na to, že sa to nepodarí. 

Potom sme začali písať európske granty. Prvý sme podali 5. novembra, mesiac a kúsok po začiatku fungovania. A opäť „wow“ – dostali sme ho. Medzitým sme začali písať ďalšie granty. Treba povedať, že bez externej pomoci by sme zďaleka neboli tam, kde sme. A to je aj rada pre všetkých, ktorí sa o to budú pokúšať. Veľmi nám pomohla Civitta, konkrétne Peter Kolesár a Eva Šimeková a ich estónski kolegovia, ktorí nám jednak pomohli zorientovať sa, ale zároveň nám dodali guráž, napríklad ísť a pokúsiť sa vytvoriť konzorcium. 

Samozrejme, nebolo to ľahké. Mali sme aj trochu šťastia, lebo tie prvé projekty sme všetky získali. Dnes sa darí aj nedarí získavať projekty v takom miernom nadštandarde s ohľadom na európsku úspešnosť. Veľa grantov sme nedostali, aj keď viac menej všetky boli vyhodnotené nad hranicou pre financovanie. Bolo a je v tom veľa práce a trochu šťastia. 

Ale také možno najsilnejšie uvedomenie je, že tí pôvodní KInITáci dnes tvoria asi jednu pätinu. Čiže viac ako štyri pätiny sú ľudia, ktorí do KInITu prišli a žijú spolu s nami našu víziu. A to je pre mňa najväčšie „wow“, lebo to je niečo, čo človek chce žiť.

Už som to vlastne povedala. To, čo si s KInITom spájam, sú ľudia. A zároveň, keďže sme výskumný inštitút, tak prirodzene aj zvedavosť a, viackrát som už spomínala, excelentnosť.

Ale to, čo je najsilnejšie a čo sa mi s KInITom najviac spája sú spolupráca a zdieľanie. A to nakoniec súvisí aj s tým, prečo to je v KInITe tak trochu iné. Toto sú hodnoty, ktoré sú nevyhnutné na to, aby sme mohli hrať nekonečnú hru. Naše nastavenie je, že nepotrebujeme byť lepší ako iní, ale chceme robiť veci čo najlepšie. Najlepšie ako vieme, aby sme napĺňali našu víziu. To sa bez spolupráce a zdieľania nedá.

A zážitkov je veľa, od takých anekdotických až po každodenné situácie. Niekedy si užívam aj rôzne nedorozumenia, lebo na nich sa človek vždy niečo naučí. Keď veci idú stále dobre, začne to byť nudné.

Iba dobre. Špeciálne preto, že vďaka veľkému európskemu projektu lorAI sa stáva smerovanie k uznávanému centru excelentnosti konkrétnejšie. Dostali sme investíciu na to, aby sme pre Slovensko takéto niečo mohli urobiť. Takže naša budúcnosť stavia na tom, čo už máme, ako napríklad excelentné výsledky vo vede, skvelý network, prvé krôčky v tech transfere…

Verím, že budúcnosť tkvie v tom, že budeme silným hráčom vo výskumno-inovačnom ekosystéme. Jednak ako príklad pre iné inštitúcie v rôznych oblastiach, ktoré by takto mohli vznikať a byť našimi partnermi pri vývoji, využívaní a výskume AI. A určite aj ako miesto, kde sa koncentruje talent a ľudia, ktorí chcú robiť niečo zaujímavé, čo dáva zmysel.