Čo je
Meet Diana Lokere
Séria Gamechangers predstavuje príbehy ľudí, ktorí stáli pri zrode Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií. Svojou víziou a odhodlaním pretvorili odvážny nápad na realitu a vytvorili nové miesto pre excelentnú vedu na Slovensku. V rozhovoroch sa dozviete, aké výzvy museli prekonať, aké hodnoty ich spájajú a čo ich motivuje neustále posúvať hranice výskumu a inovácií.
Posledná časť našej narodeninovej série patrí Diane Lokere, ktorá sa ku KInITu pripojila začiatkom roka 2021 a v inštitúte pôsobí ako Chief People & Culture Officer. Zo súkromného sektora si priniesla bohaté skúsenosti a v inštitúte sa dnes stará o firemnú kultúru, rozvoj tímu a podporu výnimočnej pracovnej atmosféry. V roku 2024 sa vďaka jej neúnavnej snahe podarilo Kempelenovmu inštitútu získať prestížne ocenenie HRS4R. Jej práca tvorí most medzi odborným výskumom a ľudským prístupom, a našim kolegom pomáha rásť a dosahovať špičkové výsledky.
Do KInITu si prišla z biznis sektora. Bolo pre teba náročné naladiť sa na diametrálne odlišné prostredie?
Veľmi. Dovtedy som si myslela, keďže mám skúsenosť z celkom širokej škály segmentov z biznisu, že to bude fajn. Určite to fajn bolo, ale zrazu som bola, ako rada hovorím, Alica v krajine divov. Mala som pocit, že všetko čo som doteraz zažila, vlastne vôbec neplatí. Takže bola to obrovská zmena.

Ako si navnímala ľudí, ktorí už boli v KInITe?
Toto bolo na tom celom asi to najúžasnejšie. Prišla som do sveta akademikov a výskumníkov a prišlo mi to strašne vzdialené, mala som voči nim taký prirodzený rešpekt… Ale zrazu som si uvedomila, že sú okolo mňa veľmi otvorení, milí ľudia. Prvýkrát v živote som zažila komunitu, kde sa všetci do jedného zaujímali, pýtali a boli naozaj zvedaví. O výskumníkoch sa hovorieva, že sú zvedaví a je to fakt pravda. Hneď som mala pocit, že všetci okolo mňa majú úprimný záujem spoznať môj svet, ktorý im sem prinášam. A to bolo strašne dobre. Bola som z toho vystresovaná a niektoré situácie mi dali zabrať, ale spätne na to spomínam s veľkou láskou.
Čo boli hlavné priority pri budovaní kultúry inštitútu?
Asi som to nemala úplne koncepčne uchopené. Keď som prichádzala, mala som obrovské plány. Ale potom ma dobehla realita a zbadala som to skutočné prostredie. Priznám sa, že to nebolo super štruktúrované a veľa sa toho dialo cez pocity. Jediné, čo som vedela, bolo, že tu v inštitúte sú silné hodnoty, na ktorých je to celé postavené. Tie vytvárali komunitu okolo, povedzme, že teraz už značky.
Ale na začiatku som ešte nemala navnímané, že je to značka, a chytila som sa práve toho, že je tu komunita ľudí, ktorých naozaj združujú hodnoty, s ktorými sa veľmi stotožňujem. A tak prirodzene sme to celé nabaľovali na to, čo nás spája, lebo to bolo to, čo nás bude posúvať ďalej. Na tom sme to celé postavili.
Potom prišla tá more painful časť, kedy som musela prinášať procesy, čo už je možno menej zábavné, ale stále veľmi dôležité. Bolo to veľmi intuitívne a veľmi založené na pocitoch a tom, čo sme zažívali.

V akom momente si si povedala „wow, koľko nás už je“?
Neviem, či bol čas si to takto povedať. Skôr sa mi to stávalo, keď som iným ľuďom hovorila o tom, koľko nás teraz je alebo na čom pracujeme. A z ich strany zrazu prišlo: „Wow, už toľko!“ Vtedy som si ako keby aj ja uvedomila, že fúha, veď nás je tu už naozaj vyše 50, vyše 60…
Ale asi úplne prvý moment, kedy som si to sama od seba uvedomila, nastal, keď sme prišli do štádia, že som k sebe hľadala stážistu, lebo som to už sama nestíhala. To bol ten moment, kedy už aj HR začalo ísť v KInITe do popredia a potrebovali sme to celé koncepčne uchopiť a budovať – a tým v akademickom svete aj vytvárať niečo nové. Vtedy som si začala uvedomovať, že to začína byť seriózne.
Ako by si dnes opísala kultúru v KInITe? Kam sme sa posunuli? Prišlo za ten čas aj k nejakému posunu v tvojom vnímaní kultúry?

S veľkou radosťou musím povedať, že nie. A som na to strašne pyšná. Napriek tomu, koľko nás teraz je a ako nehomogénna skupina už sme – najmä čo sa týka skúseností, ktoré sem prinášame a odkiaľ prichádzame – tak sme kultúrne a hodnotovo stále takí istí ako na začiatku. To, že sa nám toto darí, hovorím naozaj s hrdosťou a je to pre mňa veľmi dojemné.
Vnímaš to tak, že kultúra vzniká kvôli ľuďom, ktorí prichádzajú, alebo práve naopak – kultúra pritiahne ľudí, ktorí do nej pasujú?
Najprv by som asi povedala o ľuďoch, ktorí tu už sú, že „ťa priťahuje to, čo žiješ“. A to sa tu podľa mňa deje. My si k sebe tak prirodzene lákame ľudí, ktorí sú nám veľmi podobní. Ja si, samozrejme, uvedomujem, že kultúra je niečo veľmi nehmatateľné. To znamená, že čím väčší budeme, tým častejšie sa nám bude stávať, že to nebudú takpovediac „dúhy a jednorožce“. Myslím si však, že máme veľmi dobré jadro a bude sa nám naďalej dariť. Ale musíme začať čoraz viac pracovať aj na tom, ako kultúre v KInITe vytvárať štruktúru a posúvať ju do niečoho hmatateľnejšieho, aby sa aj noví ľudia mali o čo oprieť.
Bol kľúčový moment, v ktorom si si povedala „wow, dokázali sme to“?
Ja si myslím, že ich bolo niekoľko. Ale nehovorím si to počas tej cesty pravidelne, lebo tá cesta je taká, že vlastne ideme stále. Máme jednu métu a ešte ju ani úplne nedosiahneme a už máme novú. Je to taká nekonečná rieka výziev, ktoré chceme prelomiť. Takže tieto momenty „wow, toto sme dokázali“ je ťažké si uvedomiť. Napríklad keď potrebujem obsadiť strašne nezaujímavú pozíciu a dlho sa s ňou trápim, keď na ňu zrazu získam veľmi zaujímavého človeka, poviem si „super, že tu ten človek je“, ale už myslím na to, čo s ním ideme spoločne robiť.
Obávam sa teda, že taký moment nemám, ale možno by som aj mala mať. Budem rada, keď si to aj my ako organizácia zvedomíme a začneme sa z takých momentov viac tešiť, lebo je to podľa mňa dôležité na to, aby sme boli stabilnejší a viac prežívali tú našu kultúru.
Popíš nám energiu nášho tímu. Čo špeciálne v sebe KInITers majú?
Keby ste mi túto otázku položili v tých prvých dňoch po mojom príchode, povedala by som, že neviem, lebo sem tou energiou úplne nepatrím. Teraz si to už ale nemyslím a energia nášho tímu je fascinujúca v tom, že si človek môže byť istý tým, že toto je jeho safe space. Nikdy sa tu nemusí zamýšľať nad tým, či niekto myslel to, čo povedal, alebo za tým treba hľadať niečo iné. Je tu neuveriteľne cítiť otvorenosť a vzájomne rešpektujúce sa vzťahy, nezávisle od toho, či si z akademického sveta, biznisu, alebo napríklad NGO backgroundu. Takto nejak to ja prežívam.

A ako ty vidíš budúcnosť KInITu?
The more, the merrier. 😊 Ale nie, pre mňa KInIT nie je len misia toho, čo chceme ako inštitút robiť. Pre mňa je to naozaj tá komunita. Chcem, aby KInIT bola naďalej organizácia, kde tá komunita ľudí nielen napĺňa našu misiu, ale aj žije hodnoty, ktoré prezentuje. Aby okolo seba vytvárala širší biotop, kde sa takíto ľudia zgrupujú a to ideálne aj za hranicami Slovenska. Vlastne chcem, aby KInIT nebola len značka, ale taká akoby sekta – ale v takom tom dobrom význame slova. Nech spája ľudí, ktorí chcú naozaj robiť veci, ktoré majú pozitívny dopad na spoločnosť a niekam ju posúvajú.
Naša doména je síce umelá inteligencia, ale v rámci kultúry to vnímam tak slniečkársky – že vieme zanechať hlbšiu stopu, ako len v rámci AI. A naozaj tomu verím od prvého dňa, keď som sem prišla a tým aj žijem. Tím, ktorý sa tu vytvára, mi každým dňom potvrdzuje, že to tak naozaj je. Naozaj to znie slniečkársky a sektársky, ale je mi to úplne jedno, lebo v KInITe tým skutočne žijeme a ja verím, že toto dokážeme. Bola by som veľmi rada, keby sa nám darilo šíriť to do spoločnosti, aby sme aj tým napĺňali našu misiu.



