Čo je
sep 2. 2025
Meet Michal Kompan
Séria Gamechangers predstavuje príbehy ľudí, ktorí stáli pri zrode Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií. Svojou víziou a odhodlaním pretvorili odvážny nápad na realitu a vytvorili nové miesto pre excelentnú vedu na Slovensku. V rozhovoroch sa dozviete, aké výzvy museli prekonať, aké hodnoty ich spájajú a čo ich motivuje neustále posúvať hranice výskumu a inovácií.
Dnes predstavujeme Michala Kompana, ktorý je spoluzakladateľom Kempelenovho inštitútu a dnes v ňom zastáva pozíciu vedúceho výskumníka. Michal sa venuje témam personalizovaných odporúčacích systémov, modelovania používateľov, strojového učenia a zlepšovania používateľského zážitku. Vedie viaceré výskumné projekty, mentoruje množstvo študentov a aktívne prispieva do medzinárodných konferenčných výborov.
Čo ťa na myšlienke vzniku KInITu hneď chytilo? Čím ťa táto vízia oslovila?
Idea výskumného inštitútu, ktorý nie je podporovaný štátom, ale súkromným sektorom, bola nová. Nová myšlienka, ktorá doteraz na Slovensku nebola, respektíve nebola na Slovensku v kontexte umelej inteligencie.
Toto bol jeden aspekt. Druhým boli ľudia, ktorí si povedali, že do toho idú a ktorých som dlhé roky poznal. Myslel som si – a stále si aj myslím – že sú špičkou v odbore a sú skvelí v tom, čo robia. Takže z tohto pohľadu to pre mňa bolo jasné rozhodovanie.
Ako sa formovala príprava projektov pre KInIT?
Od začiatku bolo jasné, že z hľadiska fungovania inštitútu je potrebné diverzifikovať zdroje. Je štandardné, že špičkový výskum v Európe je financovaný z európskych peňazí, respektíve zo špeciálnych schém, ktoré sú na to určené a sú pomerne kompetitívne. Na jednej strane síce je dôležité, najmä teda z pohľadu výskumníka, nejaké ocenenie za to, že jeho nápady sú zaujímavé a relevantné, ale na druhej strane stojí ten aspekt financovania výskumu. Takže ísť do európskych projektov bolo od začiatku jasné a v podstate sme o tom nemuseli diskutovať.
Hneď po založení KInITu sme sa pustili do rôznych schém a prvý vyložene výskumný projekt sme začali pripravovať už dva mesiace od vzniku, cez Vianoce 2020. Vtedy sme šli do nových vôd, lebo historicky sme s európskymi projektami nemali veľa skúseností. Ale opäť to bolo o tom, že ľudia, ktorí do toho boli zapojení, sú schopní a šikovní. Pri príprave projektu sme boli pozvaní do konzorcia a tam sme riadne zamakali. Vo výsledku tí partneri videli, že k tomu vieme prispieť a vieme si vyhrnúť rukávy. A potom nás logicky volali do ďalších konzorcií.
Ako by si definoval kvalitného výskumníka?
Mal by to byť človek zvedavý. Ideálne aj trochu štruktúrovaný, aj keď to nemusí vždy úplne platiť. Častokrát sa stáva, že niekto je veľmi kreatívny, ale zároveň menej štruktúrovaný.
Ale nestojí to na jednom človeku. Podobne ako pri operácii, kde skúsený chirurg vykoná nejakú časť a niekto potom toho človeka pekne zašije. A tak je to aj v tom výskume. Čiže jeden výskumník nemusí robiť od začiatku až do konca všetky činnosti. Viac kreatívni ľudia prichádzajú s myšlienkami, potom sa niekto systematickejší zameria na metodológiu a exaktnosť overenia a výstupov ako takých. Niekoho potom zase môže baviť prezentovať výsledky toho výskumu.
Čiže nedá sa určiť presná typológia osobnosti alebo charakteristika výskumníka, pretože v rôznych fázach toho procesu sa vedia uplatniť rôzne typy ľudí. A častokrát práve tá rôznosť v tíme – a to platí vo všeobecnosti – prináša lepšie výsledky.
Ale výskumník stále musí byť niekto, kto má rád výzvy a zmeny, pretože to nie je jednotvárna činnosť. Niečo vymyslíme, vyskúšame, overíme a prinesieme nový poznatok, ale potom ideme od začiatku. Môžeme to posúvať ďalej a stavať na tom, ale väčšinou to býva tak, že od začiatku začíname nejakú inú tému alebo oblasť.
Čo považuješ za najväčšiu výzvu, ktorej ste čelili pri formovaní KInITu?
Ako som hovoril, na začiatku bolo výzvou presvedčiť partnerov a donorov, aby s nami šli do pomerne rizikového biznisu, keďže nič také tu predtým nebolo. Ale ako som povedal už na začiatku, poznal som tých ľudí a preto som tam nevidel nejaké dramatické riziká. Tie sa ale napríklad teraz môžu zdať viac prítomné, keďže výrazne rastieme. Takže náš rast a zapojenie nových kolegov je podľa mňa výzva.
Bol kľúčový moment, pri ktorom si mal pocit „wow, dokázali sme to“?
Asi nie, keďže mám pocit, že je to neustály proces. Ale samozrejme každý deň, keď KInIT funguje, znamená, že sme to dokázali. Ale z toho môjho pohľadu ten vlak stále ide a nemá konečnú stanicu. A pôjde po tých koľajach do nekonečna.
Posledná otázka. Ako ty vidíš budúcnosť KInITu?
Vďaka projektu lorAI, ktorý aktuálne máme, pozitívne. Ako jedným z mála na Slovensku, konkrétne iba ako tretím, sa nám podarilo získať tento projekt. V rámci neho sa Európska únia snaží podporiť špičkové centrá výskumu v Európe. Takže je to pre nás signál, že preukazujeme kvalitu.
Všetko je teda na dobrej ceste, aby sme mohli pomáhať a riešiť problémy tohto sveta cez naše výskumné aktivity. Tie už teda nie sú dôležité iba pre výskumníkov. Je vždy príjemné vidieť, keď aj oni dostanú za svoju robotu nejaké vysvedčenie. Napríklad keď to, čo vymysleli, iní výskumníci považujú za prínosné a citujú ich alebo tie poznatky rozvíjajú. Ale na druhej strane to má dopad aj pre spoločnosť, čo sa prejavuje v produktoch alebo každodenných aktivitách.
